Menší zvrat nastal, keď som si mala ísť po pár najdôležitejších vecí domov. Zbaliť si veci z internátnej izby nie je žiaden problém. Mala som tam len pár obľúbených kníh a nejaké šaty, ktoré sa spolu vošli do jednej tašky. Cestovnej, samozrejme. Problém bol však, v tom, že som sa týždeň neukázala v škole ani na intráku, nechodila na mail a nezapínala mobil. Nikto o mne nič nevedel. Malo som jednoducho zmiznúť...tak, a teraz si predstavte, že máte prejsť cez celý intrák a ešte sa aj zbaliť tak, aby vás nikto nevidel a rozhodne nie spolubývajúca. A práve preto, som sa tam aj s Desom( chcel na mňa dať pozor, ako každý správny otecko) vybrala okolo štvrtej ráno, keď už nikto nič neoslavoval. Spolubývajúca nebola žiadna komplikácia, keďže tam asi ani nebude a ak aj, tak našinci sú veľmi tichý.
Nepočítala som, žiaľ, s ďalšiou prekážkou: nostalgiou. Tri roky som tu žila. Za taký čas sa nazbiera veľa spomienok a je ťažké odísť, nech vás čaká hocijako úžasný osud...oddísť a vedieť, že sa už nikdy nevrátim. Že moji priateli, ľudia s ktorými som pila, bojovala, milovala sa, ráno sa budila a občas aj učila, že títo ľudia zostarnú a umrú, no ja budem vyzerať rovnako a navyše v očiach našich budem ešte stále iba šteňa.
* * *
- Poď už. Nemá zmysel trápiť sa tu.- zavelil Des a ťahal ma za lakeť ku dverám.
- Ja nedokážem...plakať!- vyhlásila so zhrozene, bez zjavnej súvislosti, ale v očiach ma pálili vysušené slzy.
- My to nedokážeme...ale často by sme chceli.- zašepkal Amides.
* * *
- Tak za koľko maličká?- spýta sa ma chlap zapáchajúci alkoholom na parkovisku.
- Zmizni.- odporučil mu Des.
- Ty ju pasieš? Dobre, veď sa nejako dohodneme.
Des sa pohol smerom k autu, rozhodnutý ignorovať môjho "zákazníka", ale mne sa akosi nechcelo. Ten chlap bol dobrý spôsob, ako si uvoľniť nervy po posledných dňoch. Z celej sily som mu vrazila do hrude a stres bol hneď preč. Zlomené rebro a lámajúce sa ideály o pacifizme znejú tak krásne.
- Saria!- ozval sa trochu šokovaný, ale hlavne pobavený hlas.
- Čo? Veď som ho iba trochu drgla.- usmejem sa nevinne. ´upírka s nevinným úsmevom. Nebezpečná kombinácia.´
- Trochu drgla? Ty už nie si človek! Vážne si ho zranila. Nemôžeš mu zlámať hrudník a len tak odísť. Už nás videl.
- Tak čo s ním?- pomaly mi to prestáva pripadať ako nevinná zábava.
- Už si ho načala, tak to dokonči....a nechaj aj mne kúsok.
Muž iba chrčal na zemi a prestrašene sledoval náš rozhovor. Nerozhodne som sa k nemu blížila a cítila sa ako pravý dravec. Nemohol sa mi brániť o nič viac, ako moje svedomie smädu.
- To by už stačilo, prdelka.- počula som akoby z diaľky Desov hlas, ale nemohla
som prestať. Nechcela som. Krv bola tak teplá a zmysli opantávajúca. Po celom tele som cítila, ako mi jej neskutočne sladká chuť vlieva energiu, silu, moc... chutila inak ako tá Desova. Bola akosi ľahšia a menej omamná. Bol to rozdiel ako medzi starým a mladým vínom.
- Kurva!- znechutene som začala pľuť krv. Na zem s jemným cinknutím dopadla
maličká, podlhovastá vec, akoby zo slonoviny. Zmetene som otočila hlavu k telu na chodníku a...zhrozila sa. Nemohla som pochopiť to zverstvo. Prekusla som sa mu až na chrbticu!
- Časom získaš cit. A teraz padaj do auta, skôr ako prestanem byť zhovievavý a nakopem ťa.
Nebol práve nadšený a ja som nechcela hľadať okraj jeho pohára trpezlivosti. Stiahla som chvost a poslušne nasadla do jeho čierneho meďáka.
- Čo vlastne robíš?
- Šoférujem, veď vidíš.
- Myslím, či pracuješ?
- Hej. Píšem.
- Čo?- spýtam sa zvedavo. Toto som nečakala.
- Nestaraj sa...
- Ale, no...
- Fantasy, stačí?
- Fakt? Pod akým menom? Možno som už niečo čítala.
- Daj mi už pokoj!
- Si pekne nepríjemný.- oznámim mu znudene.
* * *
- Začni baliť, maličká.
- Čo? Prečo?
- Odchádzame. Nemôžeš ostať v meste, keď sú tu ľudia, ktorí ťa poznali za živa. Toľko mŕtvol si od stredoveku nemôžeme dovoloť.
- Nemal si ma večer predstaviť?
- Iste. Veď iba preto tu ešte sme.
- Nemôžeme opustiť Európu, keby sa niečo stalo doma, ale inak si vyber.
- Z Európy? Potom Taliansko alebo Francúzsko. Florencia, Benátky, Lyon, Paríž,... mestá umenia. Tam niekde by som chcela ostať.
Amides iba prikývol a usmial sa. Zvláštne, smutne, ale akoby spokojne sa usmial nad mojím výberom.
- Za Parížom mám sídlo. Môžeme sa tam uchíliť.
- Ty máš sídlo za Parížom?- obdivne si vzdychnem.
- Áno. Pripomína mi, kým som bol. Navyše na okolí nie je veľa ľudí, nebudú sa o nás starať a do mesta to taktiež nie je ďaleko.
- Si šľachtic?- spýtam sa, akoby so nič iné z jeho odpovede nezachytila.
- Šľachty niet už dobrých pár rokov.
- Vo Francúzsku án...
- Prestaň s tým!
Iba si zamrmlem niečo o miestach, do ktorých by si mal strčiť to tajnostkárstvo a padám baliť(ako keby aj bolo čo).
* * *
- Mača? Nie som žiadne mača. To ty skôr má...-
- Saria! Buď slušná. A ty Aneta neprovokuj. Tiež by si už dávno hnila, keby sa Zdenalovi nezapáčilo ako mu vieš dať.- zastane sa ma Des. Ešte obdarujem upírku širokým úsmevom a otočím sa na neho.
- Je tu nuda.- posťažujem si.
- Jasné a čo si čakala? Satanistické orgie?
- Iba rituály...- pripustín na veľké pobavenie môjho tvorcu.
- No, to vlastne asi každý mladý.- povie a ďalej sa smeje tým svojím štekavým smiechom. -Vieš, večnou chorobou nášho druhu je, že sa stále musíme hrať na vyššiu spoločnosť. Niektorým to možno chýba, ale pravdou je, že väčšina si chce vynahradiť nevoľníctvo a služobnosť svojho života.- vysvetlí mi a kývne hlavou na Anetu a jej spoločníčku.
Teraz sa smejem ja.
- Tiež nevyzeráš dvakrát nadšený.- prehodím a vezmem si pohár krvy.
- Nikdy mi to nevyhovovalo.- povie vážne. ´hm, takže hanba rodiny, večné sklamanie a rebel? Zaujímavé.´
- Zabíjal si štetôčky?- uchechtnem sa.
- Nie len ich a nie len to, šteňa...
Silou vôle zaženie predstavu Amidesa ako Jacka Rozparovača a odložím prázdny pohár späť na podnos.
Posledná pusa na make-upom obalené líce upírky, ktorej meno si už nepamätám a rýchlo preč. Za pol hodiny bude svitať. Najvyšší čas. Hupnem do zatemneného auta a zavriem oči v nádeji na spánok. Smola, Des sa nechce priškvariť na slniečku, takže má priťažkú nohu na plyne a dosť to hádže. Divím sa, že ešte má vodičák, aj keď s jeho peniazmi...
* * *
- Vyspi sa. Večer odchádzame.- oznámi mi a začne sa vyzliekať. Keď sa vrátim zo sprchy, Des si už spokojne odfukuje pod dekou. Ľahnem si k nemu, ale spánok sa nie a nie dostaviť. Som až príliš unavená.
- Keď nespíš, tak padaj z postele a neprevaľuj sa mi tu.
- Prečo si stále taký podráždený?- spýtam sa konverzačným tónom.
- Lebo sa vkuse vypytuješ. A vôbec, chcem spať.
- Nemôžem spať.- posťažujem si.
- A čo ja s tým? Mám ti doniesť teplé mlieko, alebo medvedíka, čo?
- Vedela by som o niečom.- uškrnula som sa do tmy a prvý krát si na neho obročmo sadla. Zdvihol obočie a skúmavo na mňa pozrel. Potom len pokrčil plecami a rozopol mi (svoju) košeľu.
- Keď chceš...- povie s dokonalým kľudom, ktorý však úplne nezakryl jeho vzrušenie. Cez dolnú peru sa mu predrali zuby, sprievodný znak erekcie upíra.
* * *
- Vstávať prdelka, odchádzame!
- Daj pokoj. - odporučím mu, hodím po ňom vankúš a spím ďalej. Des ma iba zdvihne a nie práve šetrne si ma prehodí cez plece. Vezme naše tašky odo dverí a takto odídeme z bytu.
- To si mala robiť včera, nie teraz.- vyhlási a postaví ma na nohy pred auto. Hodí tašky do kufra a už odchádzame. Opúšťam mesto, kde som sa narodila, aj zomrela. Opúšťam ho s vedomím, že sa nemôžem vrátiť, kým všetci, ktorých poznám neumrú.
* * *
- Odpusti si nóbl šatičky, budeš sedieť v aute a nie loziť po podnikoch
- Ale veď hej...
Fakt úžasné. Vyzliekať si pyžamo na talianskom parkovisku, plnom kamionistov. Po tom som teda túžila celý život. Ale hlavne, že sa Des baví. Stojí si tam opretý o auto akoby nič a fajčí. A smeje sa zo mňa, samozrejme...