close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
načo sa mám na niečo hrať, keď každé predstavenie sa aj tak raz skončí?

Tak sladká 2

13. ledna 2009 v 16:37 | Gilda |  poviedky
-To ako vážne? Večný život, nadľudská sila, spanie v truhle a také tie veci?
-No, to s tou truhlou je iba povera, ale v podstate, áno.
-A to ti mám veriť?- aj keď tie zuby vyzerajú presvedčivo, priznávam.
-Ako ťa presvedčiť?- spýtal sa síce pokojne, no predsa trocha unavene. Konečne mu dalo rozumieť, keďže tie tesáky sa mu zase stiahli.
Nemusela som sa veľmi zamyslieť, aby som na to prišla. Priblížila som sa k nemu- samozrejme veľmi opatrne, to dúfam, ani nemusím hovoriť- a pevne ho chytila za zápästie. Dala som si záležať na tom, aby som mu ho pekne obopla.
Začal prskať ako kocúr, ale smiešne to bolo iba chvíľku. Vzápätí som letela cez uličku a dosť bolestivo narazila o stenu. Vyrazilo mi to dych a poriadne to bolelo, ale mala som dôkaz. Bol ním kúsok spálenej kože na mieste, kde sa ho pred chvíľou dotýkal môj strieborný prsteň. Až teraz som si plne uvedomila vážnosť situácie. Skutočný upír zo mňa chce urobiť skutočného upíra...a ja som ho asi dosť naštvala.
-Prepáč, nič lepšie ma nenapadlo.- obhajovala som sa chabo zo zeme.
Joseph si iba s akosi masochistickou záľubou obzeral spáleninu na ruke a potom sa iba pobavene usmial a prikývol.
-Zapadneš medzi nás.


-Tak to by bolo po prvý krát. Ale neviem o tom, že by som to prijala.
-Ani si nemusela. Vidím to...príliš ťa fascinuje čo vidíš.
Mal pravdu. Mal pravdu a vedeli sme to obaja.
-Prečo ja?- zmenila som tému na otázku, ktorá bola najzaujímavejšia.
Údajný Joseph Balsamo iba pokrčil plecami.- už dávno nad tým rozmýšľam a ty si sa mi zdala byť vhodná. Vidno, že si znudená svojím životom.
-To je všetko?
-Inú odpoveď pre teba nemám...Pripravená?
Pozrela som do jeho tmavých, neuveriteľne arogantných a ešte starších očí. Bolo mi jasné, že je to najdôležitejší deň-noc môjho života. Deň, keď zomriem. Zhlboka som sa nadýchla pre dodanie odvahy a odhrnula si vlasy z šije. Ešte som si stihla všimnúť záblesk krvilačnosti v tých jeho očiach a pocítiť obrovský strach. Strach, že som sa nechala oblbnúť a poskytla mu iba ľahkú večeru.
Jeho krv bola tak teplá, horká a zároveň tak nepredstaviteľne sladká. Chutila po černiciach, nie železito ako krv, keď si človek olíže porezaný prst.
Sladká...kiež by sa to dalo povedať aj o nasledujúcich 72 hodinách. Viete, prerod na upíra nie nič príjemné. Vaše telo zomiera v mukách a myseľ ho presviedča, že neumiera, ale naopak, práve sa rodí. Tých 72 hodín predstavuje horúčku, kŕče, usrkávanie krvy a jej následné vracanie.
Až večer tretieho dňa som vyliezla z postele. Holá som vyšla z izby, keďže som nikde nevidela žiadne šaty. Môj stvoriteľ a opatrovník v jednom, sedel hneď v prvej miestnosti na ktorú som natrafila. V kuchyni. Vyzeral hrozne uťahane a na tričku mal fľaky, ktoré som kvôli hlodavému pocitu hanby radšej nechcela identifikovať. Všimol si môj pohľad, lebo vzápätí si ho vyzliekol a kývol mi. Vyšli sme na chodbu. Bola malá a bez okien, ale nepôsobila ponuro. Skôr útulne. Môj sprievodca hodil tričko ku pračke v kúpeľni a zase vyšiel na chodbičku. Tento krát ma zaviedol do priestrannej izby s ťažkými, zamatovými závesmi. Samozrejme zatiahnutými. Išiel úplne isto, ale ja som musela hmatať po stene po vypínači. On bol doma a asi aj videl v tme. Ja nie.
Keď som rozsvietila, sedel na posteli a hrabal sa v zásuvke veľkej, starožitnej skrine. Hodil po mne tričko, trenky a ponožky. Až teraz som si uvedomila, že som pred ním bola celý čas nahá. Prekvapivo sa pocit hanby nedostavil. Natiahla som si jeho značkové tričko s nápisom Rock caffé. Bolo mi až niekde nad kolená.
A vtedy sa ozval. Jeho hlas bol oveľa hlbší ako som si pamätala. Mala som pri ňom pocit, že mi vibruje až niekde v pľúcach, ale pritom bol tak mäkký...
- Nič lepšie tu pre teba nemám. Ženy si u mňa nezvyknú nechávať veci.
- A moje veci?
- To sa už nevyperie, ryšavá, ale za chvíľu sa zotmie a pôjdem ti niečo kúpiť.
- Som hladná.- slová vďaky boli zbytočné.
- V chladničke je pár sáčkov, ale viac ako polovicu jedného ešte nepi.
- V poriadku. Nosím iba čiernu a červenú. Najlepšie tuniku a rifle.- informovala som ho.
- A číslo podprsenky? -spýtal sa ironicky.
- Tak C 70, prosím.- usmiala som sa milo.
- Ešte že vôbec nie si náročná.- hundral.
- Čo mám robiť kým prídeš?
- Čítaj si, pozeraj telku, napíš list na rozlúčku...čo ja viem? Zabav sa.
- Ako sa vlastne voláš? - napadlo ma náhle.
- Ja?- spýtal sa udivene.
- Jasné. Nemôžem ti hovoriť pseudonymom mŕtveho šarlatána.
- Cagliostro bol dobrý chlap...ale kľudne mi hovor Des.
Nevedela som či si zo mňa strieľa, alebo ho fakt poznal. Cagliostro je predsa mŕtvy takých 200 rokov. Zaujalo ma to, ale mala som pocit, že nie je vhodné pýtať sa ho na vek a tak som sa zamerala na jeho ďalšiu zvláštnosť.
- Amides. Idem ti kúpiť tie handry.- vyhlásil, čím mi dal jasne najavo, že okienko otázok a odpovedí sa skončilo.
- Hovor mi Saria!- zavolala som za ním, keď už bol vo dverách.
- Vybrala si si zaujímavo, Saria.- povedal a odišiel.
No, nie je to práve typické meno, ale páči sa mi, je tajomné ako moja existencia...
Išla som sa mrknúť do chladničky na tú sľúbenú krv v nádeji, že ju v sebe udržím a rozmýšľala som, či si aj Des dal meno sám. Asi nie. Načo by si vymýšľal skratky, keď si to meno dal sám? Znie hrozne staro...
Prvé raňajky v mojom neživote boli rozhodne zaujímavé. Podávala sa vyvážená a výživná strava: AB-. Pomerne ma prekvapilo, keď som pri pachu krvy zacítila ako sa mi očné zuby vysúvajú. Vykúkali mi spod pery. Zaujalo, ale aj trochu zarazilo, ako málo stačí, aby sa vysunuli. Nevedela som to ovládať. Zacítila som krv a bolo to...stal sa zo mňa dravec. Túžila som vyskúšať čo dokážem, ale nevedela som ako. Nemohla som vybehnúť z bytu len v Desovom tričku a skúšať skákať po strechách, nechať sa postreliť, odhodiť dakoho na 10 metrov, alebo sa rovno zakusnúť do niekoho krčnej tepny. Nemohla som. Chcela, ale vedela som, že nesmiem. Nie teraz.
- Som doma drahá. Čo je na večeru?- ozvalo sa odo dverí komicky.
- Ak ti to nie je dobré, tak mi asi ujdú nervy. Stál som tam ako magor a nevedel ti kúpiť ani tričko.- skonštatoval unavene a hodil mi pár tašiek s logami rôznych
butikov. Strhla som sa. Až doteraz som zamyslene sedela v kresle a sledovala svoj strieborný prsteň na stole. Predsa len som si odskúšala svoju zmenu. Spálil ma.
- Kúpiš si iný. Je lepšie zabudnúť na svoj stary život, ver mi. A vyskúšaj si už tie šaty!
- Koľko je takých ako my?- spýtala som sa, keď som už na sebe mala pohodlnú tuniku a nohavičky.
- V meste asi 20. všetko sme iba starý a teraz ty.- kriticky si ma obzrel a dodal- celkom sexy. Bež sa pozrieť.
- A kde asi?
- My upíry na to máme istý vynález.- povedal záhadne a viedol ma k sebe do izby.- hovoríme mu zrkadlo.
Otvorí dvierka na skrini a na mňa sa odtiať prekvapene pozerá sivooká baba s ryšavými vlasmi, ktorej presvitajú bradavky cez tenkú látku bielej blúzy. Bola som to ja, no predsa mi bo, ten obraz cudzí. Moja pleť bolo odrazu bledšia, oči ešte chladnejšie ako obvykle a vlasy, boli zrazu až po pás a prirodzene ryšavej farby! Jedine pery ostali rovnako tmavé ako vždy. Vyžarovalo zo mňa niečo tajomné, temné. Niečo čo budilo strach a fascinovalo zároveň. Niečo ako noc, vražda, sex...niečo, čo vyžarovalo aj z Desa.
- Myslela som si, že ma v ňom nebude vidno.
- Blbosti a povery.
Zvalila som sa na posteľ.
- Piješ aj z ľudí?
- Iba v posteli.
- Takže asi žiaden trvalý vzťah, čo?- uškrnula som sa.

* * *
- Koncom týždňa bude večierok. Predstavím ťa, do tej doby by si sa nemala stretnúť so žiadnym našincom.
- Blbosť.
- Protokol. Kým nie si predstavená, vie o tebe iba stvoriteľ.
- Stejne je to hovadina.
- Hej, ale asi nechceš naštvať polovicu starších skôr, ako sa prvý krát zakusneš.
- Čo sa odo mňa očakáva?- ustúpim.
- V podstate nič. Zoznámiš sa s našincami.
- Všetko?
- Jo. A nezabudni byť zdvorilá k Stanislavovi. Je najstarší, niečo ako náš vodca.
- Bez obáv.
Nasledujúce dni som si zvykala na nový spôsob života a samozrejme aj na nového pána domáceho. Chvíľami sa ku mne správal ako k decku (ktorým som z jeho pohľadu aj bola) a inokedy ako k babe, ktorú pretiahol a nevie čo s ňou teraz. Ale každopádne mu musím uznať, že sa o mňa staral dobre
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama