close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
načo sa mám na niečo hrať, keď každé predstavenie sa aj tak raz skončí?

Sila-2

11. května 2008 v 12:44 |  poviedky
"Čomu? tvojej dobrote?" vyštekla opovržlivo.
"Vtipné...myslel som však, tvoju výhru."
Crenne sa schuti zasmiala. "Ani nehovor, že presviedčaš samého seba o niečom inom!"
"Stačí. Nebola to evidentná výhra a vendety na potvrdenie svojej výhry," ironicky zdôraznil slovíčko výhry, "sa žiaľ nedočkáš."
"V poriadku. Tak mi teda povedz, keď si taký úžasný a ja hlúpučká, akoto, že som ťa tu predbehla?" spýtala sa s očividným zadosťučinením.
"Nie som tu preto, prečo si tu ty.
"Ach, odpusť pane, svojej nehodnej služobníčke." posmešne sa uklonila, "prečo tu teda si?"
Nenávidel ju, no aj tak a možno práve preto, nechcel aby si o ňom myslela, že je iba slaboch.
"Vieš, že ma už podobné záležitosti nezaujímajú."
"A čo ťa potom zaujíma?"

"Určite nie získavanie moci podlizovaním sa pánovi za omrvinky." Odvrkol znechutene.
"Hm...len škoda, že ani jeden z nás to nikdy nemusel robiť. Urobili z teba niekoho, je z teba Nedotknuteľný. Si talentovaný. Mal si všetko a vymenil si to za čo? Za gitaru?" spýtala sa znechutene, akoby trochu sklamane.
"Som slobodný. Ty nie. Ty musíš robiť čo ti povedia." Povedal smutne, načo mu Crenne odpovedala hlasným výbuchom skazeného smiechu, z ktorého Dimeonovi nabehli zimomriavky. Smiech ustal tak rýchlo, ako aj prišiel. "Je to moja práca, ale nie som otrokom ich vôle."
"A toto tu? Čo za to dostaneš?"
"Moc. Dostanem to, čo ty pred rokmi."
"Nedostal som presne to, čo som chcel dostať...ty to však možno dostaneš. Tebe predsa len veľa netreba."
"Netrebalo mi, keďže si mi kedysi stačil aj ty. Teraz som sa zamerala na skutočne silných."
"Nenávidím ťa, ale bola si úžasná." Povedal s provokatívnym úškrnom. Vzápätí zvrieskol bolesťou, no pocítil aj vlnu sladkého zadosťučinenia, keďže ju vyviedol z miery. Crenne sa sladko usmiala. Pomaly pristúpila k ešte stuhnutému Dimeonovi a kusla ho do spodnej pery. Vzala jeho hlavu do dlaní a zahľadela sa mu do očí, až mala pocit, že sa v nich stratí.
"Crenne." Povedal unavene, stále z nej nespúšťajúc oči.
"Áno?" pozrela mu do očí s úsmevom.
"Prestaň!" povedal rozhodne, ale v duchu sa mu podlamovali kolená.
"Prečo? Nepáči sa ti to?" sklonila hlavu a dýchla mu na krk. Pomaly začínal cítiť ako sa mu krv hrnie do slabín.
"Hmmm?" pobavene nadvihla obočie.
"Nič!" rýchlo a trochu drsne odvrkol.
"A možno všetko." Rada dráždila. Bola ako dravec, ktorý loví iba dravcov akými je ona sama. Vedela čo chce, to jediné je isté.
"Crenne, nezahrávaj sa, lebo sa začnem aj ja a vieš aké sú moje hry." Povedal dokonale pokojne.
"Len nehovor, že by ti ma bolo ľúto." Odvetila posmešne, "alebo sa ešte stále chceš hrať na toho dobrého?"
"Aspoň sa snažím byť iným, nerobiť iba to, čo mi prikážu."
"Ja nemám na výber."
"Máš. Každý má."
"Mám," odtiahla sa a v očiach jej vzbĺkol oheň, "ako sa opovažuješ povedať to, keď vieš, že to tak nie je? Že sú to len prázdne slová?"
"Pravda. Ľutovať sa je ľahšie." Povedal s trpkým úsmevom.
"Ja nemám žiadne iné možnosti vďaka mojej povahe, potrebám...preto, lebo nezapieram samú seba." Posledné slová mu obviňujúco vmietla do tváre.
"Ale za akú cenu? Veď si iba nástrojom v rukách svojich pánov. To ty zapieraš svoju podstatu. Klameš iba samú seba." Už si iba stihol všimnúť modré svetlo smerujúce k nemu. Chytil Crenne za ruku a stiahol ju na zem, na seba.
"Si beštia."
Sebavedome, skoro nepatrne sa usmiala. "Ale..."
"Ale myslím, že máš pravdu." Hneď ako to vyslovil, už to ľutoval. "prosím ťa, nepozeraj sa tak. Myslím, že máš pravdu a vie aj čo s tým."
Nevedela, čo si má myslieť. Čo chce Dimeon urobiť?
"Spravme niečo šialené...viem, že ťa nebaví žiť s nudnými mužmi a úlohami. Potrebuješ niečo...niečo, čo ti viem dať iba ja."
Dlho sa mu zadívala do očí. "Čo mi vieš dať iba ty, Dimeon Vyvolený a nikto iný?"
"Nemilujem ťa o nič viac, ako ty mňa, ale dokonale si vyhovujeme. Si zvrátená a vieš čo chceš. Potrebuješ adrenalín, nespútanosť...potrebuješ žiť."
Pobozkala ho dlho a vášnivo. "Vidíš, keď sa červenáš teraz, myslíš, že by sme mohli byť spolu?" spýtala sa posmešne, no aj s istou dávkou smútku v hlase.
"Ja to viem!"
"Dokáž mi to." dúfala, pochybovala a on si bol sebou taký istý.
"Sedem dní. Daj mi ich."
"Tak dobre pane, máš to mať. Kam pôjdeme?"
Necitlivo ju zo seba strhol a pozrel na dav ľudí, ktorých tupí pohľad ho iritoval.
"Asi by si ich mala pustiť. Vieš, že neznášam tie tupé pohľady."
"Ach, ty mudrc...mali by sme sa skôr niekde vypariť ešte predtým, teda ak ich nechceš všetkých povraždiť." Poznamenala s jemným úsmevom a veselo na neho žmurkla.
"Prečo by som..." jej úsmev ho zastavil. Spomenul si na ich prvé stretnutie, na ich prvú úlohu. "súhlasím." Prijal podávanú ruku, ktorá mu pomohla vstať.
"Takže kam?" pozrela sa na tri svetové strany a nakoniec so zjavným úmyslom na juh.
"Najprv ich pusti." sucho jej pripomenul.
"Pripravený?"
Krátko prikývol. Crenne zavrela oči a potom ich otvorila v takej rýchlosti, že to vyzeralo iba ako obyčajné, nevinné žmurknutie. Takmer okamžite sa však začali ozývať nechápavé otázky mužom, žien a detí len teraz privedených k vlastnému vedomiu. Bolo na nich vidieť, že čas ktorý im ušiel sa akosi podvedome snažia nájsť a dobehnúť, ale nešlo to. Niet sa im čo diviť, veď ešte pred chvíľkou boli v teple domova pri večernom čaji a zrazu je obed a oni stoja na lúke za mestom. Ani si neuvedomili, že stratili až dva dni a nie len jednu noc. Čo už, Crenne si vždy dávala na čas, ale zase musí sa jej uznať, že bola dôsledná.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama