close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
načo sa mám na niečo hrať, keď každé predstavenie sa aj tak raz skončí?

posledný príbeh

5. května 2008 v 12:55 |  poviedky
"Som kňaz. Prišiel som vám poskytnúť..."
"Nie som kresťanka."
"Vyspovedať sa môže každý."
"Aj keď preklínal vášho Boha a smial sa príbehom o jeho milosrdenstve?"
"Každý."
"V poriadku, v tom prípade vám o sebe niečo poviem, otče."
"Chcete sa mi zveriť s vašimi hriechmi, dieťa?"
"Nie. Bolo by to síce zaujímavé, ale aj pridlhé. Nechcem plytvať vaším milosrdenstvom na niekoho, kto v odpustenie neverí...porozprávam vám ako som sa tu dostala. Rozpoviem vám celý ten šialený sled ešte šialenejších udalostí a náhod, nie aby ste ma pochopili a poľutovali. Skôr iba preto, že by som to chcela niekomu povedať, a ktovie, možno to raz niekomu prerozprávate ako dobrú radu, či výstrahu.
"Ako si želáte. Počúvam vám, dieťa."

"Svoj príbeh začnem rozprávať od toho najvhodnejšieho miesta, od začiatku. Viete, nenarodila som sa do správnej doby. Táto doba je pre mňa až príliš ľahká a tým pádom aj nudná. Iste, je pravda, že žijeme v uponáhľanom, stresujúcom svete, ale to nie je nič pre mňa. Ja som bola stvorená pre síce pomalšiu, ale o to rušnejšiu a zmysluplnejšiu dobu. A potom, ďalší dôvod mojej nudy: rodina. Som z úplne normálnej rodinky zo strednej vrstvy, bez nejakých temných tajomstiev, prebytku či absolútneho nedostatku peňazí. Jednoducho z tej najnudnejšej možnej rodiny. Nevadí. Za dobrodružstvami som utekala do kníh. Neskôr do kníh a snov. Potom mi už ani to nestačilo, začala som prenášať svoje sny a osudy svojich obľúbených hrdinov do reality. Do svojho života. A toto je presne tá chvíľa, kde sa začali moje problémy, aj keď som si to ešte neuvedomovala. Bola som jednoducho spokojná, žila som si svojím životom a zároveň životom hrdinov z mojich snov. Keby som v tom pokračovala ďalej, pravdepodobne by som sa úplne scvokla a skončila ako obyčajný schizoš. Žiaľ, takýto koniec by bol až príliš rýchly a neoriginálny. Mne bolo bohmi prisúdené niečo iné.
Asi po takých piatich rokoch miešania reality a fikcie som stretla jeho. Mala som vtedy asi 28 a práve som nastupovala do môjho prvého skutočného zamestnanie po skončení školy. Vlastne, práve tak som ho spoznala. Prišiel sa spýtať, kedy môžu prísť po babkino telo..."
"Babkino telo?"
"Bola som patológ. Takže, kde som to skončila? Ach, jasné... teda, prišiel si po babkine telo a nejako sa mi zapáčil. Prijala som pozvanie na kávu, aj keď mi to pripadalo trochu úchylné. Vážila som pečeň jeho starej mame a mám s ním ísť na rande. Ale koniec koncov, prečo nie? Zabil ju nádor, nie ja.
Večer mi povedal, že to na mne spoznal hneď pri prvom pohľade, ale nebol si ešte istý. Vraj si je istý, že som jednou z nich. Nechápala som o čom hovorí a aj som mu to povedala. Vraj je členom skupiny, ktorá si hovorí DIL, čiže dreams in life. Začal mi vysvetľovať čo sú zač a mňa to zaujalo, ani som nepostrehla kedy.
Išlo o tom, že títo ľudia z DILu, boli proste partička ľudí, ktorých nudil vlastný život a tak sa začali stretávať. Je to akási trochu rozvinutejšia partia ľudí, ktorí začali s niečím ako je LARP, ale oveľa reálnejším. Toto už nie je hra, ale realita.
"Larp?"
"LARP. To je taká zábavka fantasy nadšencov, ktorý sa strastnú a pobehujú po lúke v kostýmoch s nalepenými ušami, drevenými mečmi a hrajú sa na hrdinu svojho obľúbeného príbehu. No, ako som už povedala, títo ľudia z DILu to už ale povýšili na realitu. Fungovalo to nejako tak, že sa všetci stretávali, žili si svoj život ako priatelia, dokonca si aj kupovali darčeky k narodeninám, či pomáhali známosťami k lepším miestam, ako normálni priatelia, akurát že do toho miešali fantáziu. V praxi to fungovalo tak, že si navzájom podkladali pod nohy polienka, alebo ich naopak odstraňovali, len aby prežili zaujímavejší život. Život, ktorý mal veľmi blízko k filmu, či románu, no ďaleko od bežného, reálneho života. Všetci museli byť dobrý herci a prežívať všetko, čo im spoluhráči pripravili, ale stálo to za to.
Nemohla som im odolať. Za mesiac mi už pripravili prvú skúšku. Lásku. Nebránila som sa. vďačne som prijala všetko, čo mi pripravili, bolo to zaujímavejšie ako môj doterajší život. Konečne som mala pocit, že nie som sama. Konečne som vedela, že sú ľudia ako ja, že cítia to isté ako ja, ale žiaľ, nemohla som im to povedať. Poďakovať sa im by totiž, znamenalo priznať, že niečo predstierame, že niečo bolo narafičené, nastražené niekým iným, ako osudom a to bolo neprípustné!
Problém s láskou, ktorú mi pripravili bol však ten, že pre plány našej hry bol obyčajný happy-end prinudný, a tak nám to trochu spestrili. On mal inú. Tiež bola jednou z nás. Trvalo mi dlho, kým som na to prišla, ale o to viac ma to bolelo. Tento krát som nemusela ani v najmenšom hrať, či silnejšie prežívať svoje emócie. Nie, tento krát som mala čo robiť, aby som sa ovládla. Snažila som sa, ale bezúspešne. Neovládla som sa a..."
"Nemusíte pokračovať, ak nevládzete."
"Nie, chcem to už dokončiť, aj tak som pri konci. Tak teda, povedala som jej, nech sa oblečie a vypadne. Poslušne schmatla svoje veci a ušla preč. Otočila som sa k nemu, ľahla si vedľa neho a odpovedala záporne na otázku, či ho chcem opustiť. Odpoveď ho ukľudnila. Vedel, že by som mu nikdy neklamala. A potom, potom som mu umožnila to, čo by vždy chcel. Zomrel ako pravý, vymyslený hrdina- guľkou do hlavy.
Tak, to by bolo asi všetko, otče. Ale poviem vám ešte jedno: ľutujem veľa vecí v mojom živote, ale toto nie...a teraz, keď budete odchádzať, odkážte prosím správcovi, že mám posledné želanie. Želám si, aby mi vtedy pustili jednu pieseň- Je ne regrette rien od Edith Piaf. Dovidenia"
"V mene..."
"Dovidenia, otče!"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama