
sny, nádeje, ciele... to je to, čo nás ženie ďalej. Mnohých z nás, však ubíjajú. Je tak ťažké žiť so snami, ktoré sa nedajú dosiahnuť a pritom byť stále oboma nohami pevne na zemi. Myslíte si, že to nie je až taký problém? Omyl. Veľký omyl, deti.
A potom je tu ďalšia možnosť. Ďalšia nepríjemná, bolestivá možnosť. Chcieť to, čo sme už raz mali a stratili v nenávratne. Pocit straty je vždy bolestivý, ale oveľa horšie je začať strádať až časom. Čas vraj všetko vylieči. Pravda, vylieči. Vylieči vás aj z pokoja, kľudu, šťastia...
Aké to je nevedieť, čo vlastne chceme? Ja som si vždy išla za svojím, aj keď ma to väčšinou stálo poriadny pád na hubu, sledovala som svoj sen. Nedokážem si to ani len predstaviť. Ako môže niekto žiť bez snov, či cieľov? Veď to sa asi, hádam ani nedá. Iba bludná existencia a nič viac, len bludná, bezcieľna duša.

