close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
načo sa mám na niečo hrať, keď každé predstavenie sa aj tak raz skončí?

Sila-1

26. března 2008 v 18:35 | v spolupraci s abbu-abbu :) |  poviedky
tak a je cas na novu poviedku tentokrat z mojej a Abbulkynej dielne pracovny nazov to dostalo sila a dopredu vam poviem, ze to bude hodne dlhe, kedze to este ani z daleka nema koniec(skor by om povedala ze iba zaciatok) a pokusim sa to ladit tak trochu do stylu Petry Neomillnerovej,aj ked samozrejme ja mam svoj vlastny,osobyty styl a Abbu-abbu tak isto.

Cesta sa pomaly kľukatila a prudko klesala, zatiaľ čo po nej kráčala osamelá postava neustále sa za seba obzerajúc. Bol to skôr ešte chlapec, než muž s gitarou na chrbte. Neustále sa obzeral v strachu, že to čo zanechal príde späť. Bál sa, aby ho nedostihli staré obavy, stará úzkosť. Prudko pokrútil hlavou, aby odohnal všetky spomienky a hlavne strach. Strach, ktorý sa vynáral s každou myšlienkou na minulosť. Snažil sa zabudnúť. Odohnať zbytočné emócie, keď zrazu za sebou začul šuchot lístia. Strhol sa a rýchlo sa chcel otočiť, ale zakopol o vyčnievajúci koreň. Dopadol na ruky, ktoré síce stlmili jeho pád, ale nezabránili tomu, aby si neoškrel ľavý spánok a vytŕčajúci koreň. Bol vďačný za túto relatívnu záchranu. Posadil sa aby zhodnotil škody, keď si to uvedomil. ...neboli to moje ruky... po cele mu prebehli zimomriavky a bez rozmýšľania sa rozbehol dole. Nebol si istý, či má dôvod na útek, ale predsa len bežal, utekal ako len mohol.
Cesta sa vyrovnala a les sa zmenil na lúku. Vďačne sa zvalil do trávy a z plných pľúc rozdýchaval svoj krkolomný beh. Držal sa za bok, pretože ho tam pichalo. Po chvíli sa mu ležalo nepohodlne lebo tvrdé puzdro gitary o nútilo ležať úplne rovno. Musel sa posadiť, keďže sa bál odložiť gitaru. Nevedel kedy bude musieť zase utekať z plných síl. Sledoval les, ktorý sa mu v slnečnom svetle nezdal až taký strašidelný, ani taký tajomný ako pred chvíľou. Nepozeral sa na neho dlho, keď tu zrazu zazrel v lese záblesk svetle a potom aj nejaký pohyb smerom k nemu. Srdce mu začalo biť rýchlejšie. ...ostať či utiecť? To je tá otázka... pousmial sa nad svojimi i myšlienkami a to ho trochu upokojilo. Čakal. Rozhodol sa počkať. Bol zvedavý kto za ním ide a či vôbec ide po ňom. Rozhliadol sa po nejakej vhodnej skrýši. Chcel sa skryť tak, aby mohol bezpečne sledovať čo sa deje. Na lúke však nebolo nič vhodné, čo by mu mohlo poslúžiť ako úkryt. Neostávalo mu nič iné, ako ostať na mieste a čakať. Tráva bola síce vysoká, ale ak by sa prichádzajúci pozrel jeho smerom, určite by ho zbadal. Ležal v tráve a znova sledoval les, keď sa medzi stromami začala črtať postava. Zatajil dych a dúfal, že neleží až príliš blízko lesnej cestičky, ktorá končila tesne pred poslednými stromami. Zdalo sa, že má šťastie. Postava prešla okolo neho a nevšimla si ho. Prešla popri ňom, ale nevšimla si ho, za čo bol veľmi vďačný, keďže to bol dosť veľký chlap s očami podliatymi krvou. Posadil sa a opatrne vykukol spoza trávy. Asi priveľmi pokúšal svoje šťastie. Muž si ho všimol. Pomaly začal nadávať na svoju hlúposť a rozmýšľal čo robiť. Nemal však veľa času na premýšľanie, muž bol rýchly. Vstal a už-už sa chcel rozbehnúť smerom na západ, no ostal stáť. Už ho viac nebavilo iba stále utekať. Rozhodol sa pozbierať všetku svoju odvahu a nezutekať. Otočil sa. Jeho odhodlanie sa vytrácalo, ako sa muž približoval. Zostal však stáť. Vytrval.
Muž zastal asi 10 krokov pred ním a usmial sa. chlapcovi sa stiahol žalúdok. Rozmýšľal či ten úsmev veští jeho smrť, ale naopak, predpovedá mu iba krátke zdržanie. Snažil sa pôsobiť kľudne a nebojácne, ovládnuť svoj trasúci sa hlas. Nepodarilo sa mu to. Muž si ho premeral a znova sa usmial. Bolo na ňom vidieť, že chlapca považuje za ľahkú korisť. Istým, dlhým krokom zmenšoval vzdialenosť medzi nimi. Zastali oproti sebe. Obom sa im na chvíľku zastavil tep. Mužov úsmev zmizol a vystriedalo ho zdesenie, tak ako chlapcov strach nahradilo pobavenie. Muž prehovoril plechovým hlasom, ktorý o svojom majiteľovi prezrádzal len veľmi málo.
"Nedotknuteľný," oslovil chlapca a pretiahol tvár do grimasy, akoby mu náhle prišlo zle. Chlapec neznášal to slovo. Kvôli slovu "nedotknuteľný" a "vyvolený" si už ani poriadne nepamätal svoje pravé meno. Podvedome siahol na zátylok a prešiel po dlhej jazve, ktorú zakrývali vlasy. Bola to jediná spomienka na jeho doterajší život. Sklonil hlavu a sústredil sa iba na energiu, ktorá bolo naokolo. Muž si to všimol a rýchlo chlapcom trhol. Chcel ho vytrhnúť z jeho sústredenia. Chlapec ostal trochu dezorientovaný, ale posmešný hlas jeho spoločníka ho rýchlo prebral.
"Nepopálil si ma. Tentoraz ti to už nevyjde, pane." Posmešne zdôraznil posledné slovo. Chlapcov strach vystriedal hnev. Pozrel sa priamo do mužových očí. Ten bolestne vykríkol. Nečakal zásah. Svaly sa mu začali bolestivo sťahovať až sa v kŕči zvalil na zem.
"Nekrič. Nemám záujem o spoločnosť." Povedal chlapec a znechutene pozrel na mužovu bolesťou stiahnutú tvár. Po chvíli ho to prestalo baviť a ukončil mužovo trápenie. Nenávidel samého seba zato, že to zase urobil. Chcel pre tým ujsť, ale prenasledovalo ho to všade. Vraždil a mučil pre nich, a teraz robí to isté. ...nemal som na výber, dohnal ma k tomu...presviedčal samého seba, ale dobre vedel, že keď sa mu naskytne príležitosť, urobí to znova. A s radosťou. Radšej sa rýchlo pobral preč od zmrzačeného tela. Čím bol od neho ďalej, tým menej pociťoval hnev a túžbu po zabíjaní. Predieral sa lesom. Konáre ho škrabali, ťahali a plieskali, ale bolo mu to jedno. Chcel sa len dostať čo najďalej od tela, akoby mu mŕtvy ešte mohol nejako ublížiť.
Les začal hustnúť a hľadať si v ňom cestu bolo čoraz ťažšie. Keď už nemohol ďalej, zastal v najhustejšej časti lesa. Nemohol sa vrátiť, lebo sa chcel vyhnúť telu. Ostal stáť a odhodlával sa na ďalšie predieranie lesom. Konečne sa z neho dostal von. Naskytol sa mu pohľad na malé mestečko, ktoré ležalo asi päť kilometrov od lesa. Cesta do mestečka bola trochu pridlhá a incident na lúke ho vyčerpal, no potreboval si kúpiť jedlo, vodu.
Na poliach medzi lesom a mesto nebolo nikoho. Pôsobilo to dosť zvláštne, ale on to len uvítal. Nechcel nikoho stretnúť. Cesta cez pola bolo ešte nepríjemnejšia ako tá cez les. Slnko bolo už vysoko a terén sa tiež veľmi nezlepšil. Porast poľa bol viac ako meter vysoký a pevné stonky, ktoré sa ťažko ohýbali sa mu zachytávali do oblečenia a vlasov. Ťahali ho a škrabali. Každú chvíľu sa musel zastaviť a zbierať nové sily, už dlho nepil a to ho vyčerpávalo ešte viac. Vo vlasoch a na šatách mal listy a konáriky a po tvári a rukách sa mu ťahali dlhé, plytké škrabance. Bola to naozaj strašná cesta, ale vyžadovala sústredenie a to mu vyhovovalo.
Po skoro dvoch hodinách došiel na kraj poľa a ocitol sa pred prvými domčekmi. Vydýchal sa a až potom sa odvážil prejsť po štyroch pod oknami prvých domov. Na pokoji mu nepridal ani fakt, že nikde nevidel a ani nepočul ľudí. Vlastne nepočul nič, ani len vtákov či dobytok. Vystrel sa, no zostal ostražitý. Nazrel do najbližšieho okna, no nikto tam nebol. Bezcieľne sa túlal po mestečku a rozmýšľal, prečo si vlastne neukradol nejaké jedlo a jednoducho neodišiel. Zdalo sa, že v meste nie je nič živé a dokonca ani žiadne telo. Zrazu sa strhol. Začul po svojej ľavici nejaký šum. Rýchlo sa otočil. Muži, ženy, deti dokonca aj zvieratá pomaly a bez slova kráčali k obzoru. Chlapcovi sa stiahlo hradlo, ako tam tak nemo pozeral na dav. Fascinovane obdivoval túto zvrátenú procesiu, keď si všimol ich oči. Boli úplne prázdne. To hovorilo za všetko. Nenávidel takéto zneužívanie sily. Spomenul si na svoje stratené roky, na všetko čo mu urobili. Zmocnilo sa ho nepríjemné tušenie, že vie kto to spôsobil. Stisol pery a zamračil sa v krátkom momente hlbokého sústredenia. Čas spomalil. Dav sa pohyboval spomalene, vzduch stál, ale on bol rýchlejší ako obyčajne. Predbehol bezduchý dav, aby videl jeho bezcitného pastiera.
Aj Crenne sa pohybovala spomalene, ale ani zďaleka nie tak, ako pre ostatných. Prekvapilo ho, ako dokázala vôľou obmedziť jeho sily. Nenávidel ju aj obdivoval. Vedel, že je zlá, ale nebol si istý, či je oveľa lepším. Nebol si stý, aj keď sa snažil ujsť pred svojou silou a túžbami z nej vyplývajúcimi. Iste, snažil sa, ale nemohol ujsť pred svojou prirodzenosťou, pred svojou súčasťou. Pozrel do jej jedovato zelených očí a pustil ju z času. Zmetene zažmurkala, ale vzápätí sa na neho pozrela s pobaveným úškrnom na tvári.
"Tak sa znova stretávame, Dimeon." Oslovený rýchlo potlačil záblesk spomienok a odpovedal: "Nie je to dosť dlho od kedy sme sa bili naposledy, aby si mi chýbala."
"Ale no..." v očiach mala výsmech, "hádam by sa náš dobrý chlapček nedal strhnúť urážaním? Alebo ťa škrie spomienka a tak si to vynahrádzaš aspoň slovne?"
"Vážne by si tomu uverila?"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama