"Bosorka! Preč s bosorkou! Pobehlica! Na hranicu s ňou!" tak toto bolo jediné, čo mohlo to zúfalé stvorenie počuť. Iba nadávky, nič viac. Bránila sa, prosila, kopala, škrabala, plakala, no nič na nich neplatilo. Bolesť ich netrápila, slzy a prosby ich neobmäkčili, vyhrážky ich nezastrašili, prehováranie nezaberalo. Zviazali ju ako psa a hodili do cely.
" Bože, čo tak zlé som vlastne urobila? Za čo si to mám vytrpieť?"
"Čo sa divíš? Nepoddať sa ctihodnému otcovi, to sa nevypláca" šepkal ten otravný hlas v jej vnútri. Mal pravdu, ale nechcela si to pripustiť, bolo to príliš neuveriteľné.
"Že by naozaj náš dobrotivý pán, bol ochotný hodiť ma na hranicu, len pre pomstu?Nie, to určite nie!Čo za netvora by bolo niečoho takého schopné?Neverím..."

neverila. Neverila až do poslednej chvíle. Verila, že je to iba hrozný sen a o chvíľu sa prebudí v svojej komôrke. Dúfala, áno, stále dúfala,že je to iba nechutný, krutý žart a jej dobrý pán to každou chvíľou zastaví. Prosila, aby jej uverili, odpustili keď ju už vliekli k hranici. A nakoniec. Nakoniec sa iba modlila. Nie k Bohu či k Diablovi, ktorého údajne vyvolávala, ale ku všetkým silám, predkom, anielom. čarodejniciam, ku každému na koho si spomenula. Modlila sa za rýchlu smrť. Za útočisko pred krutými ľudmi a sebeckým svetom. Už sa nebála....
