Kracala som na cintorin. Pomaly, zmatene, ubolene. A v ruke ruza ktoru si mi kedysi davno dal. V hlave len ty. A tvoje slova. Lubim ta, milujem ta, velmi ta milujem dievcatko moje krasne.
Moje mojenko, bosorka, maciatko. S kazdym krokom ma srdce bolelo viac a viac. Ked som vosla na cintorin, vyronila som prvu slzu. Prechadzala som sa od hrobu ku hrobu a spominala na teba.
Len raz som sa pristavila. pri mojej najoblubenejsej soche, zamyslela sa nad smrtou a sla dalej. A v ruke stale ta ruza.
Obcas som ku nej privonala, aby som si mohla v hlave vybavit tvoju vonu. Ako je to dlho? Ako dlho si uz prec? Tyzden? Dva? Nie. Je to uz devat mesiacov. A ja stale spominam.
Sadam si na cintorinsky mur, uplne hore az v kute. Zapalujem cigaretu a cez slzy sa pozeram na ludi, ktori ma chapavo pozoruju. Videli moje slzy. Ale mne to nevadi. Teraz nie.
Teraz mozu vidiet moju bolest. Hasim cigaretu a rozmyslam co bude dalej. Podrezat si zily? Nie, ked vidim krv odpadavam. Skocit z mosta? Ani to nie, mam strach z vysok. Tabletky? Ani to nie.
Obesit sa? Nie, vobec neviem ako na to. Aha, uz viem.
Mam tu predsa tvoje fotky. A zapalovac. Spalim ich a snad s nimi zhoria aj spomienky na teba. Fotky som spalila, vyhlbila jamku, vlozila do nej popol a na vrchu urobila maly krizik.
Zbohom. Snad navzdy. Privonala som si k ruzi. Dalsie slzy.
Zapalujem dlasiu cigaretu a spominam. Na to ako si vzdy so zalozenymi rukami sledoval ako fajcim. Nakoniec si si vzdy potiahol a rozkaslal sa. Z cigariet ti byvalo zle. To si pamatam.
Chcel si mi na sebe ukazat ake je fajcenie hnusne. A vzdy ked si sa rozkaslal, ja som ju rychlo zahasila a zacala ta bozkavat, aby si mi odpustil.
Teraz som uz vyfajcila viac ako polku a ty tu nie si, aby si sa na mna nahneval. Nedrzis ma za ruku, nehladis ma po vlasoch, nikto mi nebozkava siju.
Si prilis daleko, prilis iny ako si bol. Uz to nie si ty. Ty by si mi nikdy neublizil. To ona. Ona ta donutila urobit to. Keby si s nou nebyval tak casto, nic by sa nestalo.
Ale ona ta zmanipulovala. A ja teraz placem a spominam. Na teba. Na nas. A v ruke stale ruza, ktoru si mi kedysi davno dal......
Moje mojenko, bosorka, maciatko. S kazdym krokom ma srdce bolelo viac a viac. Ked som vosla na cintorin, vyronila som prvu slzu. Prechadzala som sa od hrobu ku hrobu a spominala na teba.
Len raz som sa pristavila. pri mojej najoblubenejsej soche, zamyslela sa nad smrtou a sla dalej. A v ruke stale ta ruza.
Obcas som ku nej privonala, aby som si mohla v hlave vybavit tvoju vonu. Ako je to dlho? Ako dlho si uz prec? Tyzden? Dva? Nie. Je to uz devat mesiacov. A ja stale spominam.
Sadam si na cintorinsky mur, uplne hore az v kute. Zapalujem cigaretu a cez slzy sa pozeram na ludi, ktori ma chapavo pozoruju. Videli moje slzy. Ale mne to nevadi. Teraz nie.
Teraz mozu vidiet moju bolest. Hasim cigaretu a rozmyslam co bude dalej. Podrezat si zily? Nie, ked vidim krv odpadavam. Skocit z mosta? Ani to nie, mam strach z vysok. Tabletky? Ani to nie.
Obesit sa? Nie, vobec neviem ako na to. Aha, uz viem.
Mam tu predsa tvoje fotky. A zapalovac. Spalim ich a snad s nimi zhoria aj spomienky na teba. Fotky som spalila, vyhlbila jamku, vlozila do nej popol a na vrchu urobila maly krizik.
Zbohom. Snad navzdy. Privonala som si k ruzi. Dalsie slzy.
Zapalujem dlasiu cigaretu a spominam. Na to ako si vzdy so zalozenymi rukami sledoval ako fajcim. Nakoniec si si vzdy potiahol a rozkaslal sa. Z cigariet ti byvalo zle. To si pamatam.
Chcel si mi na sebe ukazat ake je fajcenie hnusne. A vzdy ked si sa rozkaslal, ja som ju rychlo zahasila a zacala ta bozkavat, aby si mi odpustil.
Teraz som uz vyfajcila viac ako polku a ty tu nie si, aby si sa na mna nahneval. Nedrzis ma za ruku, nehladis ma po vlasoch, nikto mi nebozkava siju.
Si prilis daleko, prilis iny ako si bol. Uz to nie si ty. Ty by si mi nikdy neublizil. To ona. Ona ta donutila urobit to. Keby si s nou nebyval tak casto, nic by sa nestalo.
Ale ona ta zmanipulovala. A ja teraz placem a spominam. Na teba. Na nas. A v ruke stale ruza, ktoru si mi kedysi davno dal......

ake trapne emo