Arine vyšla z baru a po niekoľko hodinovom blúdení po meste, našla relatívne čistý hotel. Vošla dnu a stiahla si z ramien svoj čierny plášť, pod ktorým sa skrývalo oblečenie, teda skôr len šikovne poprekladané pásy čierneho hodvábu. Plášť hodila ho na recepčný pult, a zazvonila na zvonček, aký už nájdete iba vo filmoch s Marlene Dietrich a v Paríži. Krátko nato, vyšla z dverí nízka žena v stredných rokoch a zvedavo si ju prezrela.
"Ako vám pomôžem?" Nemohla odtrhnúť pohľad od jej oblečenia, modrých vlasom a znamenia pod okom.
"Chcela by som izbu... Teda ak ma prímete." Dodala Arine, keď si všimla znepokojený pohľad domácej.
"Ale iste!" odpovedala možno až trochu prirýchlo. "Každý, kto má čím zaplatiť..."
"Peniaze mám." Povedala unavene.
"Tak sa už len zapíšte a zavediem vás do izby." Povedala recepčná a otočila k Arine veľkú a dosť zažltnutú knihu na poznámky. ...kurva...
"Áno, iste." Naškrabala na mastný papier svoje meno a k nemu dátum a už sa ponáhľala ku schodom na poschodie.
"Tak teda poďte za mnou, slečna..." nazrela do knihy a podvihla obočie, "Arine?"
"Vďaka." Odvetila jej bosorka sucho. Nemala ani najmenšiu chuť vysvetľovať jej niečo a tak iba poslušne cupitala za zavalitou ženou do schodov.
Zavrela za sebou dvere a prezrela si miestnosť. Izba bola malá, jednoducho, no trochu krikľavo zariadená. Bola tam posteľ, stolík so stoličkou, okno a dvere do kúpeľničky. Ako celok, pôsobila miestnosť prázdno a hlavne chaoticky, keďže ani najbláznivejší dizajnér by tam nenašiel dve aspoň trochu ladiace kusy. Po rýchlej sprche vyšla z hotela, nesúc si na chrbte celý svoj majetok v podobe malého batoha.
Kráčala po uličkách mesta v ktorom sa preberali nočné bytosti. Pri chôdzi za ňou povievali vlasy zatiaľ čo oči zhodnej farby kontrolovali okolie. Boli modré. Modré ako oceán, ako letná obloha, ako smútok, ako vzdor. Vedela, že majú túto farbu, ale nemala ani len predstavu kedy sa jej zmenili.
Došla pred bar a zhlboka sa nadýchla. Bola nervózna. Niet divu, práve nastala chvíľa po ktorej už dlho túžila. Otvorila dvere a rozhliadla sa. Okamžite ho spoznala. Sedel dokonale nezmenení v kúte baru s pohárom v ruke. Podišla k jeho stolu a bez slova si sadla. nastalo ticho, behom ktorého si Eknyr vychutnával svoj pohárik. Arine sa rozhodla počkať kým prehovorí sám, čo sa stalo až keď dopil. Pri zvuku jeho chladného, plechového hlasu ju striaslo. "Takže si prišla."
"Áno," pokúšala sa nestratiť svoju rozvahu. "prečo si mi nechal odkaz?"
"Lebo si ma hľadala."
"Ale...chcel si aby som ťa našla?"
"A ty? Prečo si všade nechávala stopy? Aby som sa ti ľahšie schoval?"
"Nie!" vybuchla. Eknyr sa iba ticho usmial. "Ešte ma miluješ." Hneď ako to vyslovil, vybuchol mu v ruke pohár.
"Pekné. Zdá sa, že si trénovala." skonštatoval a zo záujmom si prezeral porezanú ruku.
"Čo to do pekla, chceš?"
"Ja? Chcem vedieť prečo si ma nezabila....Bosorky nevedia milovať." Na chvíľu sa odmlčal a pokračoval, "Ale povedal by som, že nie som jediný, kto tu niečo chce. Prečo to všetko?"
"Ako si povedal, my bosorky nevieme milovať."
"Nezaraďuj sa k nim! Nie si jednou z nich a ani si nikdy nebola!" Nečakala to. Nevedela čo odpovedať.
"Chcem pomstu." Povedala ticho. "Nenávidieť dokážeme." Chvíľu sa na ňu díval akoby rozmýšľal či má zmysel vracať sa k jej rodokmeňu, až sa rozhodol.
"Tak ma teda zabi. Nebudem sa brániť." povedal ľahostajne.
"Nechcem ťa zabiť." Povedala rozhodne Arine, až prekvapila samú seba. Démon iba nadvihol obočie: "Čo potom chceš?" ...dobrá otázka, zlato... tak dlho nechcela nič iné, iba ho dostať a teraz...teraz nevedela čo ďalej.
"Ja...ja vlastne neviem." Priznala sa.
"Tak mi odpovedz na moju otázku a potom sa možno rozhodneš čo chceš ďalej." Bolo absurdné s akou ľahkosťou obchodoval so svojím životom.
"Ľutovala som ťa. Nič viac. Vadí ti to snáď?"
"V mojom veku mi je to už jedno. Videl som toho priveľa, možno v očistci ma čaká niečo nové, kto vie..." Bola to naozaj zvláštna odpoveď, ale pochopiteľná. Eknyr bol jedným z najstarších démonov. Mal viac ako 3000 rokov, aj keď vyzeral zhruba na 38.
"Ale veď si mi vliezol do cesty! Ak si nechcel zabiť mňa- čo si neurobil, ani seba, tak čo to malo byť?"
"Kto povedal, že som v ten večer nechcel ukončiť jeden život? Ale je pravda, že som mal aj iný dôvod."
"A to?"
"Zvedavosť. Počul som toho o tebe veľa, tak som bol zvedavý."
"Kto to o mne hovoril?"
"Mám pre teba návrh." Ignoroval otázku.
"Prečo by ma mal zaujímať?"
"Lebo chceš vedieť prečo nie si bosorka."
"Som!"
"Tak chceš to vedieť?" zvolal netrpezlivo.
"Počúvam."
"Výborne. Napísal som ti všetko čo som sa dozvedel a ver mi, že je toho dosť. Zložil som magickú prísahu, že je to pravda a nemusím ti hovoriť, že tá sa nedá oklamať ani porušiť. Všetko je v tejto obálke," podal jej podobnú obálku akú dostala nedávno od barmana, akurát hrubšiu. "ale je na nej magická zámka aby si ju mohla otvoriť až po mojej smrti. A za ňu," pokračoval " chcem iba aby si dokončila čo si už dávno začala. Súhlasíš? Jeden výboj z tvojej rúčky a budeš môcť zistiť pravdu."