konečne som sa zmohla na pokračovanie x)
"Čo prosím?!" *
"Iste, veď bývame v tom istom meste. Pravdaže iba dočasne." To ju aspoň na chvíľu umlčalo, bohužiaľ mala akúsi nepochopiteľnú chuť konverzovať.
"Odkiaľ ideš?" opýtala sa po chvíli. Iste, vôbec som jej nemusela odpovedať, ale uznajte, no nie je to zábavná hra? Takže som sa na ňu jednoducho veľavýznamne pozrela a sucho zahlásila: "Mala som v meste nejakú prácu."
"Chceš mi snáď povedať, že to ešte stále robíš?" opýtala sa ma čo možno najznechutenejšie.
"A prečo nie? Takto aspoň nemusím byť nikomu nič dlžná a rozhodujem sama o sebe." Odpovedala som dotknuto a dodala: " a vôbec, veď ty robíš to isté a navyše zadarmo!"
"JA teda nevraždím ale trestám a to je rozdiel!" ...ou, takže som trafila do čierneho...
"Pre každého je zlým ten druhý. Aj tvoje obete majú priateľov a rodiny...robíš to isté ako ja, akurát ja si nenahováram, že tým robím svetu službu."
"Ale títo ľudia ubližovali iným. A to je rozdiel!"
"Veď ty tiež ubližuješ. Nie si od nich o nič lepšia."
"Nič o tom nevieš!"
"Ale viem. Viem dosť na to aby som ti povedala, že klameš sama seba."
"Vôbec ma nepoznáš tak sa tak láskavo netvár."**
"Hm...no vlastne nie. Ok, tak si to zrekapitulujeme: ešte ako neplnoletú bosorku ťa odkopli, si plnoletá, no akosi nevieš všetko čo by si mala vedieť a navyše predvádzaš kúsky, ktoré bosorky nevedia...ozaj, čo si teda zač?" povedala som a čakala na ďalšiu búrku, ktorej budem čeliť s milým úsmevom.

"Som bosorka! Vždy som bola bosorka a preto si robím svoju prácu." To som teda nečakala, hlas sa jej ukľudňoval, dokonca som už ani nemala chuť jej podať vreckovku, pre prípad, že by si potrebovala otrieť penu z úst.
"Máš predstavu ako pľuješ keď hovoríš? Vážne by si s tým mala prestať, keď máme spolu cestovať."
"Kto povedal, že spolu naozaj pôjdeme aj ďalej?"
"Ty. A navyše bezo mňa ho nenájdeš ani s tým listom."
"O ako liste hovoríš?" opýtala sa a bolo vidno, že odpoveď jej nie je ľahostajná aj keď sa o to snažila. "a prečo by som ho nemala nájsť, keď som už tak blízko?"
"Ach to..." teatrálne som si vzdychla. "keď rozmýšľaš zvykneš hovoriť dosť nahlas."
"Zmija"
"A nenájdeš ho," pokračovala som akoby nič. "lebo to je tvoja posledná skúška. Rozmýšľaj trocha, celých tých 30 rokov vedel, že ho stopuješ." dopovedala som súcitne.
Bez slova sa pohla k nášmu spoločnému cieľu. Potešilo ma to, niežeby som nevedela, že to tak dopadne, ale každá výhra predsa poteší.
Aj po ceste mala ďalej tendencie sa ma vypytovať, no bohužiaľ aj moja trpezlivosť má hranice.
"Buď už láskavo ticho! Si fakt otravná." Vyhlásila som znudene.
"Prosím??"
"Nediv sa. Cesta bude trvať ešte asi dva dni, takže buď nás premiestnim, ale sa tu z teba naozaj zcvoknem."
"Chcem mi povedať, že sa vieš aj so mnou premiestniť a ja sa tu už aspoň tri hodiny plahočím?" zahlásila urazene. Strašné, jeden jej nikdy nevyhovie.
"Bohovia!" Schmatla som ju a premiestila nás kúsok pred mesto.
"Ale uznaj, že tvoje kondičke to neuškodilo. Veď sa pozri na..." rýpla som si.
*bola tak krásne zmätená
** už jej vážne dochádzali nervy, bolo to tak krásne =)
"Prestaň!" podráždene sa na mňa Arine osopila.
"Tieto bosorky sú otrasné stvorenia. Trocha sa naučia ovládať živly a už sú neznesiteľné." Zahundrala som si tak, aby to mohla dobre počula, tá však iba otrávene prevrátila očami.
"Vieš vôbec kam ideme?" premerala si ma nedôverčivo.
"Prirodzene. Vieš, my bachí máme skvelý orientačný zmysel, keďže na love..."
"Daj pokoj! Ste fakt nechutné" nevychovane ma prerušila.
"Nechutné? A v čom? Ty vraždíš len tak a keď to urobím ja, kvôli životodárnej energii už som nechutná?"*
"Nemám čas sa tu rozprávať s nejakou zvrhlou banchi!" vyhlásila pomerne rozhodne a odskočila z cesty jednému zo žobrákov v meste. "Radšej ma zaveď k Eknyrovi." Nmôžem povedať, že by sa mi páčil jej tón. Pravdou je, že by mi stačilo vylúdiť jeden, dva správne tóny a poslúchala by, no ešte chvíľu musím hrať jej hru.
"Veď dobre, dobre. Bože ty si ale panovačná." Povedala som mrzuto a už som sa vybrala po uličkách historického Príža-jediného miesta, ktoré existuje v oboch našich svetoch.
Zastala som až pred malým a dosť špinavým barom v blikajúcim názvom nad dverami. Aby som si mohla ešte raz vychutnať ten pekný ružovučký odtieň, vystrúhala som jej pred otvorenými dverami pukerlík. "Apres vous, mademoiselle." To už bolo priveľa. V očiach jej vzbĺkol oheň a sním sa celá zmenila. Už ku mne vystierala ruku v ktorej jej nedočkalo tancoval plamienok, keď som ju rýchlo schladila. "Skôr ako niečo stihneš, si moja. Stačí mi jediný tón, len jedna slabika. Musela som sa sebavedome uškrnúť pri pohľade na plameň, ktorý jej v dlani zhasol. Vošla dnu, no nezabudla sa na mňa ešte nenávistne pozrieť.

Bar bol skoro prázdny, no tých pár existencií v ňom, sa na Arine dosť zvedavo dívalo.
"Rozumiete elfsky?" opýtala sa.
"Je vous comprends pas." Odpovedal barman a ďalej utieral poháre špinavou handrou, akurát, čo sa krátko zahľadel pod jej ľavé oko.
"Sk***né mesto. Prečo sme sa museli stretnúť práve tu? Neznášam ich jazyk." Hundrala, zatiaľ čo ja som sa bavila s kolegom, čo sedel v kúte.
"Kedy tu chodí?" pokračovala Arine v rozhovore tento krát už po francúzsky, čo mne, ktorá som videla Paríž v časoch lesku kráľovej koruny, znelo fakt dosť smiešne.
"Každý večer, asi tak hodinu po zotmení. A každý večer sa na vás pýta." ...takže po love... **
"Merci" povedala a hodila na stôl pár mincí. Neupozornila som ju na barmanov pohŕdavý úsmev pri pohľade na drobné. Načo jej kaziť ilúzie o hrdinoch lacných krimi?
V tejto chvíli sa naše rozprávanie dostáva do časti, kde zase na chvíľu ustúpim do pozadia a vrátim sa do úlohy rozprávača, ale žiadne strachy, vrátim sa!
"Idem. Časom ťa vyhľadám."
"Odchádzaš?" spýtala sa zarazene, skoro až dotknuto. Čo pre bohov čakala?
"Neboj sa miláčik, mamka teraz musí na čas odísť, ale stále ťa s ockom máme radi." Nemusím dúfam dodávať, že som sa hneď odmiestnila preč. Čo už, toto je taký môj spôsob lúčenia.
*priznávam, trochu sa ma to dotklo, ale keď som si všimla akú mala farbu (celkom zaujímavú, asi ako dyňa) hneď mi bolo trochu lepšie
**teraz nie je čas vysvetľovať vám, ako viem čo si myslela,ale verte mi, že sa to ešte v tomto príbehu vysvetlí