Havran
Na mesto pomaly padala tma a s ňou aj večer, ktorý sa v prvom novoročnom týždni hlásil pomerne skoro. Ulice boli plné ľudí, zúfalo sa náhliacich domou, pod vidinou teplej večere s rodinou. Jediná postava uprostred davu sa nikam neponáhľala, iba pomaly kráčala po meste plnom špinavého snehu, akoby ju nič nečakalo. Bol to mladý muž, či skôr ešte iba chlapec. Mal tmavé oči, vlasy aj oblečenie a predsa táto čierna vrana nepútala žiadnu pozornosť uprostred plnej ulice ľudí, ľudí, ktorí akoby boli v úplne inom svete ako on.
Takto bezcieľne sa túlal mesto ešte dlho po zotmení, tak ako každý deň aj noc. Keď sa odpútal od svojich myšlienok a poobzeral sa po okolí, zistil kde je, a že je sám v uliciach. Nikde nikto, iba on a jeho myšlienky. Tak to mal najradšej. Rozhodol sa ísť do parku. V noci je obzvlášť krásny, tichý a tak trochu aj strašidelný. Ale on, on tam chodil rád, vedel, že tam nemôže byť nič, čoho by sa mal naozaj obávať.
Sedel na lavičke a hádzal kamienky na pokojnú hladinu malého a tak trochu špinavého jazierka pre labute. Mohol tam úplne kľudne rozmýšľať. Rozmýšľať nad tým čo bolo, či sa rozhodol správne a či ešte na to vôbec má. Boli to myšlienky dosť čudne kontrastujúce s jeho vekom. Sedel tam už hodnú chvíľu, keď si uvedomil, že v parku nie je sám. ...uvidíme, či to ešte dokážem...
***
Mína vošla do jediného otvoreného obchodu a kúpila si cigarety. Nebolo to prvý krát, čo si ich kupovala uprostred noci. Bol to zlozvyk ktorému prepadla ešte keď sa pokúšala presadiť v miestnych galériách a teraz, keď sa jej už darilo zarábať si na nájom, nemohla a vlastne ani nechcela prestať.
Uškrnula sa pri pomyslení na svoju poslednú známosť a jeho odborné prednášky o škodlivosti tohto jej koníčka. Po chvíli sa rozhodla prejsť si nejaké parky a verejné priestranstvá pred významnými budovami mesta. Dúfala, že tam nájde niečo, čo by stálo za pár záberov. Dnes večer mala smolu. Jediným zaujímavým objektom bola skupinka sk8-erov na schodoch pred súdom, no nedá sa povedať, že by sa zatvárili nadšene, keď vytiahla foťák a tak sa radšej vzdala vidiny, že jej budú figurovať na výstave. Bez najmenšej stopy po nádeji sa Mína rozhodla pozrieť do posledného parku. Hoci tam cez deň zvykla často zablúdiť, v noci sa jej tam vôbec nechcelo.
Po malej chvíli, čo bola v parku ju zaujal pohľad na čiernu hladinu jazierka. Vedela, že sa jej ho nepodarí predať, na to bol až príliš naivný a to nezapadalo do jej umeleckého profilu, no aj tak sa jej ten pohľad páčil. Zdvihla svoju hračku pripravená urobiť si snímku, no na chvíľu sa zarazila s aparátom pred tvárou. Stlačila spúšť. Na brehu sedela nejaká postava. Nemohla od nej odtrhnúť oči.
***
"Trochu neobvyklý čas na prechádzku..." začal rozhovor, no ani neodtrhol pohľad od pokojnej hladiny. Mína sa rozhliadla, či to naozaj hovoril jej. Až keď sa uistila, že sú v parku naozaj iba oni dvaja, začala sa zaujímať o osobu na kraji jazierka.
"Počul si ma prichádzať?"
"Aj to." Odvetil, no stále sa na ňu nepozrel.
"Nemal by si už dávno byť doma?" opýtala sa pokračujúc v nezmyslenom rozhovore.
"Nie." Začínal ju už štvať. ...určite nemá ani vodičák, ale správa sa ako lord Rutwern...
Nastalo ticho. Nechcela pokračovať v rozhovore úplne sama. Oslovil ju, tak nech pokračuje on. Stáť tam len tak, v mraze ju už prestávalo baviť, už chcela odísť, keď sa zrazu ozval.
"Vyzerá úplne ako okno do iného sveta." Chvíľku jej trvalo, kým si uvedomila, že hovorí o jazere.
"Druhý svet? Na niečo také už dávno neverím." Odpovedala okamžite. Nevedela si to vysvetliť, ale vlastné slová ju znervóznili.
"A na čo vlastne ešte veríš?" spýtal sa, a prvý krát sa na ňu pozrel. Prekvapilo ju, koľko sily a odhodlania vyžarovalo z jeho očí.
"Kto vlastne si?"
"Myslíš, že sa dá zhrnúť do pár viet to, čím je nejaký človek?" odmlčal sa. "Čo chceš vedieť?"
"Tak napríklad ako sa voláš a prečo hovoríš ako profesor filozofie na dôchodku."
"Možno som génius, možno som už toho veľa prečítal, možno iba chcem byť zaujímavý...kto vie?"
"Meno." trvala na svojom.
"Prečo vám vlastne vždy tak zúfalo záleží na mene?" vzdychol si a vôbec sa nevšimol Mínine rozpaky, ktoré vyvolala jeho odpoveď.
"Musím ťa nejako oslovovať." Vysvetľovala, "napríklad ja som Mína."
"Ach, ak ti teda ide len o to, volaj ma prvým menom, ktoré ťa napadne." ...hmm, zvláštny nápad... obzrela si ho a bolo jej to jasné.
"Havran." Zašepkala, akoby chcela okúsiť, ako to znie.
***
"Si úspešná a známa. Čo viac by si chcela? Možno ti v tom viem pomôcť." Nevedno prečo, ale Mína začínala veriť, že ten chlapec iba nezabáva sa na jej účet.
"Vo svojej práci sa snažím urobiť niečo, o čom budú ľudia hovoriť aj dávno po mojej smrti." povedala zasnene.
"Dobre," vyslovil pomaly. "ale zato, mi budeš u mňa doma robiť spoločnosť. Zaujala si ma a ja sa už pridlho nudím."
"Prečo nie."
"Dlho neuvidíš priateľov a niektorých možno vôbec."
"To prežijem."
"Nebudeš sa ma báť ani keď ti poviem čo som zač."
"Nebudem."
"Tak polož na lavičku fotoaparát a poď ku mne." Urobila ako povedal, bola zvedavá. Z ničoho nič sa po hladine začala blížiť loďka.
"Máš dúfam nejaké drobné pre prievozníka, dúfam. Ach, bol by som zabudol. Nezačni sa prosím s chudákom Abrahámom baviť o divadle, rozruší ho a to, je nervózny a mňa z neho bolí hlava." povedal akoby nič, no Mína si začala uvedomovať, čo sa to vlastne odohralo.

ste jebnutyyyyyyyyyyyyyyyyyy