Do tmy sa prepadám,
na všetko pomaly zabúdam.
Pomaličky sa zo sveta vytratím,
ale jednej myšlienky sa nezbavím.
Nezbavím sa tej spomienky starej,
tej, čo rozrýva dušu svojej majiteľke zúfalej.
Len pretvarovať sa nestačí.
Ako by sa žilo bez rečí,
bez prázdnych slov,
ktorými klamem ten obraz v zrkadle?
Nahovárať si, že taký je každý domov,
a že každý život raz povädne.
Koľko krát ešte budem klamať?
Koľko krát ťa ešte budem v noci hľadať?
Hovoriť, že bez teba to už nemá zmysel,
je iba z časy pravda,
život mal pre mňa vždy nejaký zmysel,
veď v každej bolesti je poznanie.
Aj keď už chcem konečne prestať,
chcem sa už prestať klamať,
ale život vo vlastnom svete
má snov a nádejí chute.
Aj keď nie som dosť silná,
aby som bola k sebe čestná,
žiť si budem v kľude,
vo svete, kde city nechám o hlade.
