close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
načo sa mám na niečo hrať, keď každé predstavenie sa aj tak raz skončí?

Hra-3

22. července 2007 v 19:03 |  poviedky
Na druhý deň sa zobudila dosť neskoro, ale aj tak bola stále (alebo už?) unavená. Od domácich si kúpila nejaké jedlo a zaplatila aj za nocľah. So zabalenou taškou na pleci sa vydala po prašnej ceste von z mesta. Ešte predtým, ako opustí tento kraj chcela stráviť pár minút v lese, kde včera strávila niekoľko hodín. Nešla tam ani tak preto, aby sa ako správna literárna hrdinka rozlúčila s gotickou kupolou, ktorú jej nad hlavou tvorilo jarné lístie, ale skôr sa tam vracala kvôli tomu, čo tam včera zacítila.

Ako vchádzala hlbšie do lesa, jej inštinkty sa začali búriť, upozorňovať ju. Cítila ako sa jej valí krv do hlavy, cítila búšenie v ušiach. Vedela, čo to znamená. Včera sa nemýlila. Zastala, ale pocit stále silnel. Nebolo pochýb, ten, čo ho vyvolal sa blíži, nevediac, že jeho čas už dávno vypršal. ...tak kde si? Odkiaľ vylezieš? Neboj sa, malo to tak byť...Začula šuchot lístia a vzpierajúce sa konáre za jej chrbtom, prezrádzajúce príchod jej obete. Asi tridsaťpäť ročný muž, celkom dobre vyzerajúci. Vo chvíli, keď si všimol Arine znehybnel a na tvári sa mu zračil údiv. Nič zvláštne, boli uprostred lesa. Jeho prekvapenie opadlo dosť rýchlo a ešte rýchlejšie ho na tvári vystriedal úškrn vlka, ktorý si je istý novou korisťou.
"Poľujem na zajaca a chytím mačičku?" odporne sa usmial a pristúpil k Arine tak blízko, až zacítila jeho pach, pozostávajúci z potu a cigariet. Zacítila ako sa jej v hrdle dvíha hrča, nie strachu (zažila to už veľa krát, bola to bežná rutina. Nič viac) , ale odporu. Chcela to mať čo najskôr za sebou, netrápiť ho, ale potrestať*.
"Viete kto som?" začala podľa protokolu. Nebola povinná ho plniť. Už nie, ale chcela aby obeť vedela, čo ju koplo.
"Čo? No do riti. Tak za koľko, zlato?"**
"Počuli ste niekedy o bosorkách?" zo všetkých síl sa snažila zostať pokojná.
"Hej, veď ako každé malé...čo, to ako fakt existujú?" vypadlo z neho, keď si všimol Arinin znechutený výraz.
"Isteže existujeme!" odvrkla trochu naštvane. ...nie sme žiadne lesné víly, prečo by sme nemali existovať? ...
"Existujeme? To akože...ideš si po mňa? Začo?" ...konečne ti to došlo! ... Znova jedno kŕčovité ohnutie prstov a muž bol na zemi a mŕtvy .Vedľa neho bola mláčka, odsala mu všetku vodu z tela. ...hmm ,ani taká voda nie je na boj zlá. Ale tie modré vlasy...
"Za ženy, ktoré kvôli tebe trpeli." Zašepkala zohavenej mŕtvole a už išla preč.
Všetko, čo mala v meste urobiť, už spravila. Teraz bola na ceste za Enyrom. Kráčala po ceste, pozostatku po dobe, keď sme napodobňovali ten váš nezmyselný spôsob dopravy.***
* jasné mučiť ho a pritom sa mu smiať nebolo medzi príslušníkmi jej rasy nič neobvyklé. Ona to chápala, ale myslím, že to nejako nebol jej štýl (teda zatiaľ, ešte je mladá.)
**Hmm...myslím, že toto nečkala.
***popravde, ten váš Druhý svet je riadne špinavý, vôbec vám to nevadí?
________
Ako tak kráčala mala dostatok času na rozmýšľanie o chlapíkovi z baru. Došla k záveru, že po Eknyrovi išiel pre odmenu, (nič prekvapivé, veď zradil Radu ale nedal sa ani na druhú stranu, jednoducho ostal sám.) ale nemohol ju zabiť. Urobilo by mu to priveľké problémy ...nie že by na to vôbec mal moc... Bola tu však ešte jedna vec, prečo ju udrel ako človek? Nedávalo to zmysel. Bol démon tak načo si špinil ruky? Nemohla to pochopiť.
Začula za sebou kroky a už na ňu známy hlas volal "Ariiine!"
Bola to moja maličkosť. Mali sme rovnakú cestu, tak čo? Len aby som vás uviedla do obrazu: volám sa Sania. Som banchi* a Arine poznám už asi sto rokov** . Náš vzťah nebol nikdy tak úplne priateľský, ale neprekážali sme si. Teda ona mne, ja jej možno trošku. Ja ju, totiž, strašne rada provokujem. Ale späť k príbehu. Mali ste vidieť ten krásny výraz prekvapenia a hrôzy čo sa jej objavil na tvári keď ma uvidela!
"Čo tu pre všetkých bohov robíš?" ***
"Ešte stále ho stopuješ?" myslím, že vycítila môj pobavený tón, ale ovládla sa.
"Viem kde je." Povedala s dosť neoprávneným víťazstvom v hlase.
"Si mohla povedať skôr, nie?" prevalila som očami "veď máme spoločnú cestu." Ach jaj, toľko možností vytočiť ju a tak málo času.
*banchi je jedna nesmierne inteligentná a očarujúca rasa. Každá z nás bola kedysi bosorkou, ale v dôsledku nejakej silnej emocionálnej udalosti sa zmenila na niečo ako démona, no my spadáme pod Radu
** má okolo 150, čiže pred zhruba tridsiatimi rokmi sa stala plnoletou bosorkou. Ja som podstatne staršia.
***hmm...fakt to neznelo veľmi pôsobivo, verte mi.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lucia alias Stančo Lucia alias Stančo | Web | 7. listopadu 2007 v 20:35 | Reagovat

ako to povedať..... naozaj fantasy... ale geniálne fantasy.. si talent čo možem viac povedať? bolo to super

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama