takže tu máte prvú časť už spomínanej fantaswy poviedky.prosí o komenty!!!
Kroky postaršieho, asi štyridsať ročného muža sa osamelo ozývali v tmavej a dosť vlhkej uličke. ...len poď, viem, že to chceš... prebehlo hlavou osamelej ženskej postave, ktorú po nočnom meste prenasledoval ožran. Náhle zastala a pomaly, pomaličky sa otočila k nemu. Vždy patrila k tým typom ľudí (alebo povedzme radšej -povahám) ktorí majú čas aj keď už meškajú. Jednoducho patrila k bytostiam, ktoré medzi vytiahnutím škatuľky, vybratím a pripálením cigarety až po prvý vdych, nechajú uplynúť celú večnosť.
Chlapík si ju premeral surovým a trochu otupeným pohľadom, od hlavy až k pätám. Od hlavy, na ktorej sa aj napriek jeho prekvapeniu nezračil žiaden strach, ani obava. Vlastne jej tvár neprezrádzala vôbec nič. Pritlačil ju k stene a začal jej niečo šepkať, no veľa toho nestihol povedať. Táto na prvý pohľad obyčajná holka, možno trochu extravagantnejšieho výzoru, žila v inom svete ako vy*. Žila vo svete, kde žijú rôzne bytosti a mimo iné aj bosorky. Bosorky ako ona.** Chlapík jednoducho nemal šancu. Nemal ju, keďže Arine, jedna z posledných bosoriek mu je nedala. Iba vystrela ruku jeho smerom a zvláštne, trocha kŕčovito ohla prsty a pomaly ich sťahovala k sebe. Mužovi sa skrivila tvár bolesťou, ale nevykríkol. Nemohol, dusil sa. Jednoducho mu vyhnala kyslík z pľúc. Každá bosorka ovládala jeden zo štyroch živlov, ale ona bola iná. Do vienka ich dostala všetky a to bolo čudné*** aj na pomery vymierajúcej rasy, ktorá za pomoci slabosti mužov a svojej povedzme- zmyselnosti- mala obrovskú moc.
Ešte sa nejakú chvíľu túlala po meste, no nikde sa jej nepodarilo nájsť hotel. Zastavila sa pred špinavým barom a pozerala na dosť gýčový neónový pútač nad dverami. Sadla si baru a objednala si. Malým plamienkom, ktorý jej veselo poskakoval na ukazovákom si pripálila. Chvíľu vychutnávala škrabanie v pľúcach, spôsobené lacným tabakom a potom slastne vydýchla.
,, Aaale čo! To sme tu už dlho nemali..."poznamenal mág-barman a premeral si ju so zdvihnutým obočím.
,,Tak by sme mi potom, možno chceli pomôcť."
,,A s čím?" opýtal sa podozrievavo.
,,Potrebujem zopár informácií."
,,Uvidíme..." nervózne sa zahniezdil.
,,Viete niečo o démonovi Eknyrovi?"
,,Eknyr? Veľmi nebezpečný chlapík. Nemali by ste sa o neho starať, slečinka."
,,A čo ak chcem?" ...mám u neho jeden starý dlh...
,,Nepomôžem vám, nie som samovrah." Povedal a rýchlo začal utierať poháre špinavou handrou. ,,A vlastne prečo sa ma na neho pýtate? Nemali by ste cítiť jeho mágiu? Vidieť jej stopy?" spýtal sa a znova si ju pochybovačne premeral.
,,Nedá sa ňou riadiť. Používa mágiu pričasto a to necháva mätúce stopy." Klamala. Jeho mágiu sotva cítila a to bola veľmi silná. Nevedela sa ňou orientovať ako ostatné bosorky. Nemala tak rozvinuté ostatné schopnosti, iba živly. ...vždy iná...
,,Dá sa tu niekde na blízku prenajať izba na pár nocí?" zmenila tému, keďže sa starý barman nechcel baviť o Eknyrovi a ona nechcela budiť ešte väčšiu pozornosť, ako budí jedna z mála žijúcich bosoriek uprostred starého a smradľavého baru. Navyše farba jej vlasov a očí dávala jasne najavo, že vládne vzduchu.**** Teda, to si mohol myslieť každý, kto nevedel, že menia farbu podľa živla, ktorému momentálne vládla.
***
Za izbu zaplatila mladému chalanovi na recepcii, ktorý počúval jednu zo starých, už dávno privezených mp3 z Druhého sveta. Bola to jedna z vecí, ktoré sa sem pašovali ako suveníry.
*všimli ste si? Povedala som "vy" keďže ja žijem v rovnakom svete ako ona
**vlastne, nie tak celkom ako ona, ale to vám vysvetlím neskôr.
*** no čo som hovorila?
****boli biele s jemným modrastým nádychom
Zavrela za sebou dvere a zhlboka sa nadýchla stuchnutého vzduchu v izbe. Starostlivo si prezrela izbu, a keď ju ten pohľad ukľudnil, sadla si k oknu. Sledovala svoj odraz na okennej tabuly a ako vždy, keď sa videla, zapozerala sa na jedno jediné miesto. Na tmavý obrazec vedľa jej ľavého oka. Bol to vytetovaný, či skôr vypálený symbol jej poníženia. Urobili jej ho bosorky a tým ju vypovedali spomedzi seba. Bola to cena, ktorú musela zaplatiť za zradu, ktorej sa dopustila na svojom kmeni, keď ho nedokázala zabiť. Nebola pravou bosorkou, narodila sa ako bosorka, ale jej moc sa líšila a okrem toho, nechala žiť muža, ktorého jej sestry odsúdili. Už nebola bosorkou. Bola už len dušou, túžiacou po kľude a po pomste. Túžiacou po smrti démona, ktorý ju z rozmaru pripravil o všetko.
Keď ráno zišla dole, do hostinca pod jej izbou, chlapec zo včerajšej noci na ňu zavolal: ,,Haló, slečna! Čo ste hore robili? Nie ste naša..." Arine sa otočila a chlapcovi zamrzli slová v hrdle. Nespoznal ju a nebolo na tom nič čudné. Včera večer mali jej dúhovky aj vlasy farbu skoro ako jednorožec, iba trošku do modra. No a dnes? Dnes mala červené oči a vlasy akejsi neurčitej, oranžovo-červenej farby. Boli ako oheň, živé, rozptýlené a stále v pohybe. Usmiala sa. Bola zvyknutá, že ju ľudia nespoznávajú, veď už tak dlho sa nikde nezdržala.
,,Zvykneš si." Povedala s povzbudzujúcim úsmevom.
,,Ako to?" nemohol si odpustiť otázku.
,,Neviem to celkom presne vysvetliť, ale som viac-menej bosorka." Povedala mu unaveným hlasom. Už to zažila toľko krát. Chlapec zavrtel hlavou, akoby odháňal otravnú muchu, či skôr myšlienku a pokračoval v rozhovore: ,,Môžete mi povedať svoje meno? Viete, musíme na polícii hlásiť svojich hostí."
,,Hmm...dobre" prikývla ,,ale na čo je to dobré?"
,,Veď to poznáte, byrokracia." Povedal s trocha sileným úsmevom starší muž, ktorý sa tam zrazu vynoril ktovie odkiaľ.
,,Nechcem vám robiť zbytočné problémy. Som Arine."
,,A celým menom?"
,,Ako som už povedala vášmu..."
,,Synovi." doplnil starší muž hrdo.
,,Takže, ako som už povedala vášmu synovi, som bosorka. A ako možno viete, žijeme iba s jedným menom.*" dokončila vysvetľujúco a vyšla von do prebúdzajúceho sa mesta.
Prechádzala mestom zhlboka dýchajúc a rozmýšľajúc o svojom hľadaní, keď tu zrazu začula nejakú ženu hovoriť svojej dcére: ,,Aha, vidíš, Mathe? To je bosorka a ovláda oheň. Tú len tak ľahko nestretneš, skrývajú sa pred ľuďmi a mágmi."
Arine zastala a otočila sa ku matke s dieťaťom. Išla ku nim s nevedela čo urobí, nevedela, čo ju to napadlo, jednoducho išla. Keď pred nimi zastala, videla ich strach. Žena sa snažila vyzerať pokojne aj keď sa jej to veľmi nedarilo. Dievčatko sa vystrašene schovalo za mamu a sem tam zvedavo vykukovalo.
,,Ahoj ja som Arine, a ty?" ...nemôžem uveriť, že to robím...
,,Mathe" odpovedalo dievča nesmelo ,,ukážeš mi nejaké kúzlo?"
,,Iba ak aj ty mne." Usmiala sa Arine. Nevedela, ako ju to napadlo, ale tušila, že tá malá je mág, alebo démon. ...túto schopnosť nemám, a teraz cítim mágiu malého decka?
,,Platí!" vykríkla malá a už premieňala svoje lízadko z červeného na modré. ,,A teraz ty" pripomenula jej a vyvalila na ňu svoje obrovské oči. Arine sa znova usmiala. Netušila odkiaľ sa vzala tá jej dobrá nálada, ktorá si ju dnes tak podmanila. Kŕčovito skrivila ukazováčik a malíček a potom nimi jemne zavlnila vo vzduchu. Na mieste, kde pred chvíľou mala ruku, bol teraz malý z ohňa stvorený vrabček. Maličká začala radostne tlieskať, ale to už Arine odchádzala.
*to je pravda. A neviete si ani predstaviť aké sú s tým problémy. Totiž, bosorky radi používajú dookola tie isté mená a potom sa vám stane, že poznáte napr. dve Danrii
Ukážka jej moci pritiahla priveľa zvedavých pohľadov a to bolo to posledné, čo potrebovala. Zo starého námestia, či skôr námestíčka zamierila do úzkej a trochu kľukatej uličky, ktorá bola ešte staršia ako zvyšok mesta. Celá ulička dýchala mágiou. Bola vlhká, tmavá a polorozpadnutá, no a to bolo presne to, čo majú radi všetci mágovia, démoni a podobná háveď. Nemala veľa času na rozmýšľanie o tom, ako sa z nej stala "tetuška Arine". Ulička bola zaujímavejšia. Doviedla ju doprostred trhu a to ku stánku, kde si nejaká postava zahalená do plášťa až po zem a s klobúkom stiahnutým na oči* kupovala nejakú podozrivo vyzerajúcu fľaštičku. V tom istom stánku boli vyložené rôzne amulety, mušle, kosti a flakóny. Bolo tam všeličo, čo by mohlo zaujať, no ju upútal predavač. Jeho zašpicatené uši a výrazné črty prezrádzali poloelfa. ...ako sa mohol potomok takej veľkej rasy, takto znížiť?
,,Prepáčte..."
"Áno? Ááá, už viem. Chcete mi predať ten zaujímavý amulet, čo máte na krku, však? Mohol by som..."
,,Nie, to naozaj nechcem." prerušila ho trochu pritvrdo. ,,Chcem sa opýtať na pár vecí" Mužovi akosi primrzol úsmev, ale hneď si ho zas vyčaroval. ,,No?"
,,Kde sa tu v meste zdržujú démoni?" Nebola veľmi nenápadná, ale vedela čo robí.
,,Skúste bar 'Le Sang' ale až večer"
,,Vďaka." Hodila na stôl mincu a vypočula si jeho inštrukcie ohľadom cesty.
*verte mi, aj keby to nebol démon, bol by smiešny
coosi...chcem pokracovanie..to jake super jee :):) uplne skvele...
milujem fantasy