bože ľudkovia moc si to nevšímajte...takto to totiž vyzerá,keď sa na rýchlo pustím do písania a nemám betta...
-nie,nie,nepôjdem....šepkala.
-viem, práve si stratila priateľa,ale pozri sa na mňa.Strácam všetkých priateľov a už aj nepriateľov.Už ani ich nezaujímam...ty sa môžeš zo svojej bolesti vyplakať, ja sa však v hodinách tých največších bolestí musím usmievať.Ty trpíš,ale ja umieram!Prosím ťa,pochop to a buď statočná.Ty predsa vieš byť statočná.
-ach pane,brat môj, vzdychlo si zúfalé dievča.
-ver mi, snáď iba ja jediný ťa dokážem pochopiť,ale pochop aj ty mňa.Každý z nás musí prinášať obete,nech sú hociako kruté.Musíme,rozumieš mi?Musíme...Tie naše,sú obeťami cti a života.Nechcem ti pripomínať,ktorá z oboch je večšia.Ale nezdá sa ti,že aj ja mám právo na smútok?Veď musím zomrieť v najkrajších rokoch života a to len vďaka ľuďom.Dnes oplakávaš priateľa a za mesiac,možno za týždeň budeš oplakávať brata!
-nie,ty nezomrieš...nesmieš...
-poď,obleč sa...povedal po chvíly...dám ti poslať tie najkrajšie šperky.
-šperky...?Na čo mi budú všetky šperky a drahokami?
-život je dlhý...aspoň ten tvoj. na okamžik sa mu zaleskla v oku slza,ale žiar horúčky,jej nedovolil skotúľať sa dolu...ubohé dievča...
je to takové smutné... ale krásně napsané...