close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
načo sa mám na niečo hrať, keď každé predstavenie sa aj tak raz skončí?

dom

15. března 2007 v 16:41 | fallen |  poviedky
Ozvena kostolného zvona, práve troma údermi ohlásila neskorú noc. Tmavá postava mladého muža prišla k hlavnému vchodu zničeného domu a spod plášťa vytiahol kľúč.

Keď sa brána otvorila, pred jeho očami sa zjavil pustý dvor, celý zarastený machom ako cintorín. Jeho kroky zanechávali odtlačky v nepoddajnom hustom pýre, ktorý sa rozrástol po celej ploche dlažby.
Nikto ho nevidel vchádzať, nikto ho medzi tými mohutnými múrmi nevidel. Mohol chvíľu len tak stáť a vrátiť sa do minulosti, tak ako sa vrátil do domu, pustého a prázdneho. Z jeho minulosti ostali už len trosky.
Vyšiel po schodoch, ktoré sa mu chveli pod nohami, a pomocou ďalšieho kľúča sa dostal do obrovskej predsiene.
Až teraz našiel sviečku namiesto baterky na ktorú zabudol. Hoci sviečku zapálil veľmi opatrne, zlovestné výpary domu ju hneď aj zhasili. Dych smrti sa zúrivo bránil životu; temnota zabíjala svetlo.
Znova zapálil sviečku a šiel ďalej.
Dvere medzi izbami boli otvorené, dovoľovali zraku i myšlienke slobodne prenikať dnu, do pochmúrnych hĺbok, kam už dovolili vkročiť smrti.
Zachvel sa. Vzadu v salóne, kde kedysi začínalo schodište ozval sa akýsi zvuk. Ten zvuk, čo kedysi ohlasoval prítomnosť milovanej bytosti, ten zvuk vzbudzoval vo všetkých zmysloch pána domu život, nádej a šťastie. Tern zvuk, čo teraz už neznamenal nič, v minulosti znamenal všetko.
Zamračil sa, zatajil dych, mal ľadové ruky. Pomalým, slávnostným krokom zamieril k rozpadnutým schodom. Len čo položil nohu na schod, ten čudný zvuk sa znova ozval. Vystrel ruku so sviečkou a hneď aj zbadal príčinu tých zvukov. Hnusný potkan schádzal po schodoch a pár krát sa mu podarilo šmyknúť sa, a spadnúť na ďalší schod.
Iste to bol duch samoty. Všade s ním kráčala aj spomienka, či skôr tieň. Keď svetlo nakreslilo na stene pohyblivú siluetu, mladík sa zachvel pri pomyslení, že jeho tieň je cudzí, zmŕtvychvstaný tieň, ktorý taktiež prišiel navštíviť tajomný dom.
Takto kráčajúc a snívajúc došiel až ku kozubu. Steny boli holé, izby prázdne. V kozube, ešte vždy otvorenom, ležala obrovská kopa popola. Ten jemný, biely a voňavý popol, to bol Sofiin nábytok, ktorý on spálil do posledného kúska. Prenikavá vôňa horiaceho orientálneho nábytku unikala do ovzdušia, napĺňajúc vôňou celý pás mesta, nad ktorým sa niesol dym a chodci celé dva dni dvíhali hlavy, aby sa nadýchali čudných vôní ktoré sa miešali s mestským smogom.
Ako som povedala, opustená a studená izba nimi ešte stále voňala. Sklonil sa, vzal štipku popola a dlho ho vdychoval. Zrazu sa sklonil. V škáre medzi parketami zbadal bielu sponku s veľkým kvietkom. Sponu z ktorej sa vždy smial, keď ju videl na svojej milovanej. Usmievavý skeptik, cynik, ten večne ironizujúci človek, ten ktorý v sebe potlačil toľko bolesti aby vyvolaj ešte väčšiu v srdciach iných, zdvihol tú detskú sponku a istý si, že ho nikto nevidí, nechal na nej slzu spolu s bozkom. Ticho zašepkal: ,,Sofia" a to bolo všetko. Otvoril okno a posvätnú spomienku vyhodil von. *** moc vďaka kubovi za jeho betaread
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Klejinka Klejinka | Web | 19. března 2007 v 22:04 | Reagovat

Moooc hezke :))

2 fallen (moi) fallen (moi) | 21. března 2007 v 16:41 | Reagovat

vdaka x)

necakala om,ze sa dakomu bude ciet to citat x)

3 Abby Abby | 31. března 2007 v 22:45 | Reagovat

pisanie je to najlepsie co mozes urobit :)

4 Lucia alias Stančo Lucia alias Stančo | Web | 7. listopadu 2007 v 20:16 | Reagovat

Nádherné. :) Abby má pravdu. Naozaj je písanie najlepšie čo môžeš urobiť keď je ti zle... nj

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama